Od spoločného predka s ľudoopmi cez používanie nástrojov a reč až k hladu po poznaní. Taká bola cesta človeka.
Teraz sa pomaly postav. Opatrne sa prestaň opierať o kĺby rúk, nemusíš sa nikam ponáhľať, máš na to vlastne státisíce rokov. Tvoj protichodný palec na nohách sa síce viac hodí na šplhanie vetvami stromov, ani panva či chrbtica nie sú prispôsobené chôdzi. Ale vykroč a urob pár krokov.
Zastav a zodvihni hlavu. Poriadne sa rozhliadni okolo seba. Čo vidíš? Takýto bude svet tvojich potomkov a príbuzných. Ty to ešte nevieš, no my už áno. Pomohla nám to zistiť veda a množstvo aj nedávnych objavov. Rozprávajú o ceste človeka.
Dávna Ardi
Východná Afrika je dnes rozpálené, nepríjemné miesto. V Afarskej kotline, tam, kde sa rozchádzajú Núbijská a Somálska doska, sa však kedysi rozprestierali rozsiahle lesy. A v nich niekedy kráčali, ale väčšinou sa po stromoch šplhali dávni hominidi. Pravdepodobne boli našimi predkami.
Na začiatku deväťdesiatych rokov našli vedci v okolí etiópskej rieky Awaš zvláštne kosti. Okrem pozostatkov zvierat typických pre lesnaté prostredie objavili i kosti akéhosi neznámeho humanoida.
Dňa 17. decembra 1992 si paleoantropológ Gen Suwa z Tokijskej univerzity všimol záhadný zub, ktorý trčal zo zeme. O pár dní neskôr našli vedci kúsok čeľuste dieťaťa a jeho mliečnu stoličku.
„Táto mliečna stolička sa nepodobala žiadnemu inému detskému zubu hominida, aký som kedy videl,“ hovorí o objave v reportáži magazínu National Geographic slávny paleoantropológ Tim White. „A ja som videl všetky.“
O dva roky neskôr odborníci našli ďalšie úlomky kostí. Zistili, že pochádzajú z obdobia pred asi 4,4 milióna rokov a patria jedinému druhu.
Objavili tak Ardi, Ardipithecus ramidus, jedného z možných najstarších predchodcov človeka. Napokon trvalo vedcom pätnásť rokov plahočenia a mravčej práce s drobnými úlomkami kostičiek, kým v roku 2009 zverejnili tento dôležitý objav.
Zistili, že Ardi nebola ani človekom, no už dávno nie opicou. Mala čosi spoločné z oboch týchto svetov, no tiež ukazovala, že bájneho spoločného predka ľudí a veľkých šimpanzov musíme hľadať ešte hlbšie v minulosti, a to zrejme pred ôsmimi až šiestimi miliónmi rokov.
Niekde tam sa môže ukrývať predchodca prašimpanzov a praľudí. A ešte hlbšie v minulosti aj spoloční predkovia s pragorilami a praorangutanmi.
Lucy na oblohe
Ak sa presunieme o milión rokov ďalej, dostaneme sa k ďalšej slávnej dievčine.
Neďaleko Hadaru objavili v roku 1974 kosti vtedy neznámeho druhu. Dostal meno Australopithecus afarensis. Po päťročnom výskume zverejnili vedci tento objav a kosti pomenovali Lucy – podľa piesne Beatles, ktorú si v čase vykopávok púšťali v rozhorúčenom tábore.
Hominid s mozgom len o čosi väčším ako majú dnešné šimpanzy, však už chodil vzpriamene. Dokazuje to aj objav odtlačkov nôh či ďalšie nálezy A. afarensis.
Veľká revolúcia sa však ešte neodohrala. No už sa k nej pomaly schyľovalo – teraz sme v období niekedy okolo dva a pol milióna rokov pred naším letopočtom.
Australopitekovia začínajú používať nástroje a niekde tu, počas života A. africanus, A. garhi či A. sediba, dochádza ešte k jednej pre nás kľúčovej udalosti. Oddeľuje sa rod Homo.
V tom čase sa menila svetová klíma, čo spôsobilo, že svetom zrazu kráčalo viacero rôznych druhov hominidov, no väčšina z nich nemala šťastie.
Niektorí australopitekovia sa pritom špecializovali na rastlinnú potravu, iní naopak zvolili mäso. A to mohlo byť kľúčovou zmenou – energeticky bohatšia potrava umožnila vývoj väčšieho mozgu.
„Väčší mozog sa, samozrejme, hodí, no jeho chod je drahý,“ píše National Geographic. „Vyžaduje vysoko energeticky hodnotnú potravu.“ Naši predkovia tak zrejme boli mrchožrútmi a pomocou primitívnych nástrojov rozbíjali kosti a vysávali z nich špik.
Zabudnutý objav
Kým z jednej strany medzičlánkom medzi australopitekmi a rodom Homo bol A. garhi, z druhej strany to možno bol minuloročný objav H. gautengensis.
Darren Curnoe ho našiel v archívoch, pretože keď kosti v 70. rokoch objavili neďaleko Johannesburgu, nik ich nepovažoval za dôležité. Vedci si vtedy mysleli, že ide len o nejakú čudnú anomáliu, kosti odložili a zabudli na ne. Až kým sa Curnoe nezačal prehrabovať archívom.
Aj vďaka moderným metódam zistil, že asi dva milióny rokov starý človek z juhoafrickej provincie Gauteng pravdepodobne používal oheň, určite nástroje a azda ovládal aj primitívnu reč. „Je možné, že používal jazyk,“ komentoval nález Curnoe.
To sa však na scéne už pomaly objavujú Človek zručný a najmä Človek vzpriamený (H. erectus) či Homo ergaster, podľa všetkého priami predkovia človeka. A tí sa už vydali aj mimo hraníc Afriky a osídlili napríklad Áziu.
Používali nástroje a dorozumievali sa a H. erectus ako druh dokázal prežiť najmenej pol milióna rokov, ak nie viac, čo môžu naznačovať niektoré novšie hypotézy.
No k poslednému, pravdepodobne najdôležitejšiemu prelomu vo vývoji človeka ešte ani jeden z nich nedospel.
Podľa všetkého im chýbalo to pre nás také prirodzené: chuť radikálne experimentovať a skúšať, objavovať nové a dosiaľ nepoznané veci. Hominidi, ktorí sa už podobali na moderného človeka, si státisíce rokov vystačili s primitívnymi sekerkami a pästnými klinmi.
To zmenil až Homo sapiens moderný človek.
Moderní ľudia v sebe nesú stopy po neandertálcoch i Denisovanoch.
Nech sa vyberiete do Európy alebo Afriky, navštívite Austráliu či Južnú Ameriku, všade nájdete moderných ľudí. Keby ste skúmali ich DNA, zistíte, že pôvod majú v Afrike. Tam žili naši predkovia pred dvestotisíc rokmi.
Do tohto okamihu by bolo skúmanie relatívne jasné. Lenže potom sa začínajú naše dejiny zamotávať.
V prvej polovici 19. storočia objavili v Európe zvláštne lebky, ktoré pripomínali človeka. Neskôr našli ďalšie podobné kosti aj v známom nemeckom údolí Neandertal. Kosti rozprávali tajomný príbeh o našich príbuzných, ktorí zrazu zmizli. A vlastne dodnes nik presne nevie, prečo.
Neandertálci, ktorí osídlili Európu, sa zrejme vyvinuli z H. heidelbergensis. Tu neskôr narazili na moderných ľudí. Zrážku nakoniec neprežili.
Dlho sme ich považovali za primitívnejších. Lenže nedávne výskumy ukázali, že sme sa mýlili. Neandertálci si varili, dokázali vyrábať aj zlepšovať nástroje – teda neboli hlúpejší ako naši priami predkovia. No to najväčšie prekvapenie vlastne prišlo až so skúmaním DNA: neandertálci sú vlastne naši predkovia. Aspoň do istej miery.
Genetici totiž zistili, že v našej DNA máme jedno až štyri percentá génov práve od nich. A teda takzvaný moderný človek sa s nimi krížil.
No to ešte nestačilo. Minulý rok v decembri oznámili vedci ďalší objav – Denisovanov. Ďalšieho predka človeka, ktorý sa od neandertálcov oddelil zrejme niekedy pred 640-tisíc rokmi. Skúmanie DNA však ukázalo, že časť dnešných ľudí – Melanézania – stále nesie ich gény. Aj s nimi sa človek krížil.
„Nič nie je zvláštnejšie, ako objaviť nové zvraty v našom pôvode,“ komentoval to vtedy paleoantropológ Brian Richmond.