Cicavce ovládli zem dávno pred treťohorami. Na rozdiel od dneška vyzerali tak, že to myslia vážne.

Cicavce boli vždy geekovia prírody. Kopali a podnes kopú šos ostatným zvieratám v oblasti, s prepáčením za výraz, inteligentných systémových riešení. Vretenica môže mať parádne vyskakovacie zuby s perfektným kanálikom, ktorý nadávkuje jed presne do rany, ale čo je to proti viacerým druhom zubov, ktorými sa dá potrava požuť na drobné kúsky, aby pri trávení vydali viac energie? Čo tam po tom, že spevavé vtáčiky dojemne vysedia a potom prekŕmia svoje holíčatá, až kým nevyrastú, keď matka cicavca nemusí sedieť ako prikovaná na vajciach a keď sa mláďa narodí, kŕmiť musí iba seba, lebo mladé si cucne z mliečka?

Cicavce však na vlastnú smolu vynašli aj srsť a podkožný tuk. Pre potreby tohto seriálu o príšerách sa tým kompletne diskvalifikovali, lebo sa z nich stali také bucľaté huňaté zlatúšiky.

Pangea, kontinent kontinentov

Bývali však doby, kedy aj cicavce vyzerali ako zlý sen. Píše rok 299 000 000 pred naším, ale aj hocijakým iným letopočtom. Začína perm, posledná perióda prvohôr.  A nezačína bohvieako. 

Prakontinenty Gondwana a Euramerika to neukérovali a zrazili sa do jedného veľkého superkontinentu Pangea. Obe Ameriky, Afrika, Antarktída, India a Austrália sa stretli na jednej obrovitánskej hromade. To samé osebe sa nezdá ako žiadna tragédia, ale tak, ako na našom malom kontinente sa  striedajú ročné obdobia od tridsaťstupňových horúčav po mrazy hlboko pod nulou. Predstavte si potom, aké asi boli klimatické rozdiely na kontinente rozmerov Pangey. (Hovadské.)

Vysychajú nádherné a nekonečné karbónske močariská, vo vnútrozemí sa tvoria najväčšie púšte, aké kedy jestvovali. Zvyšok kontinentu je živý zo sezónnych monzúnov. Počas období sucha nemajú rastliny s výtrusmi šancu, a tak hynú tropické dažďové pralesy plavúňov, papradí a prasličiek. Zato ihličnanom, ktorých semená majú ochranný obal, sa darí a už nikdy sa im dariť neprestane.

Boj o súš vyhralo vajce

Obojživelníky na ústup močiarov zareagovali ešte urputnejším osídľovaním súše. Rástli do ohromných veľkostí a naučili sa jesť aj rastlinnú potravu. V súťaži o najväčšiu zlobu im to však nebolo nič platné, lebo mali jednu zásadnú nevýhodu – boli prikované k vode.

A to nie, že by im rýchlo vysmädlo, oni boli bez nej totálne nahratí. Jednak ich pokožka zle zadržiava vodu a vyžaduje vlhké prostredie, a jednak obojživelníky sa dokážu rozmnožovať iba vďaka vode. (Pošlite deti do budoáru, budú detaily.) Samica kladie vajíčka do vody, na ktoré samec vypúšťa semeno. Ich potomstvo, žubrienky, prežijú celé detstvo vo vode, lebo dýchajú žiabrami.

Keby boli všetky štvornožce ako obojživelníky, väčšina Pangey by ostala pre stavovce nedostupná. Ale neboli. Už od spodného karbónu mala príroda riešenie, ktoré čakalo na svoju šancu – vajce s tvrdou škrupinou. Znamenalo to rozmnožovanie takpovediac „bez namáčania“: Oplodnenie prebieha vnútri tela matky. Vajce drží životodarné tekutiny vnútri, ale jeho ochranné blany umožňujú plodu dýchať a zbavovať sa odpadu. A napokon mláďa, ktoré sa z neho vykľuje, je plne suchozemský tvor.

Permskú zemeguľu tak ovládli blanovce, čiže vajcorodé stavovce, a keďže aj my, cicavce, sme z tejto fajty, vládnu jej podnes.

A teraz k tým zlobám – najväčšou príšerou tejto periódy je nesporne toto tu:

Dimetrodon

Pán permskej súše, Dimetrodon

Ak vám napadlo, že toto je prababička nejakého brontosaura, ste na omyle. Táto prababička je naša. Takto parádne kedysi vyzerali cicavce.

Presnejšie povedané, boli to Synapsidy – plazy, ktoré začali experimentovať s fičúrami, aké dnes definujú cicavce. A hoci takto od pohľadu padne velice ťažko uveriť, že z Dimetrodona bude o nejakých 225 miliónov rokov veverička, základ tam už je.

Napríklad plachta. Dimetrodon ju nemal iba tak na parádu (hoci áno, aj), bol to prvý pokus o reguláciu telesnej teploty. Kým ostatné plazy a obojživelníky ráno vyšli na priedomie zohriať sa do prevádzkovej teploty, čo pri veľkom tele nad 50 kilogramov mohlo trvať aj hodiny, dvestokilový Dimetrodon slnku nastavil dobre prekrvenú plachtu a svojich 32°C dosiahol za poldruha hodiny. A šiel rovno na raňajky – ešte stále skrehnuté a spomalené obojživelníky, ako Eryops či Diadectes, alebo na menšie synapsidy ako Ophiacodon.

Nebol to úplne praktický experiment, plachta bola krehká a neohrabaná, ale v tom čase Dimetrodon vytieral kocúra všetkým ostatným stavovcom a nasmeroval naše pokolenie na dobrú cestu.

Potom je tu Dimetrodonova lebka. Je v pomere k telu menšia, ako tá Eryopsova a predsa bol stisk Dimetrodonovej papule ďaleko drvivejší, ako ten Eryopsov. Môže za to diera v spánkovej oblasti za očnicou. Touto dierou viedli svaly od čeľuste, ktoré sa upínali v hornej časti lebky. Vďaka mohutnejšiemu svalu a lepšiemu uhlu upnutia vznikla lepšia páka. A bol to tak dobrý nápad, že my, cicavce, máme tento otvor v lebke podnes. (Na tej ľudskej ho vidno pri pohľade odspodu.)

A napokon sú to zuby. Bol jeden z prvých živočíchov, ktorý začal novú kultúru stravovania. Meno Dimetrodon znamená v latinčine „dve miery zubov“. Tými dlhšími, teda očnými zubami korisť zabil, ale tie menšie, trháky, mu slúžili na porciovanie potravy. Inými slovami, Dimetrodon jedlo nehltal vcelku, ale ho aj požul (to mu umožňovali tie lepšie upnuté svaly čeľuste). Čo z toho mal? Trávilo nepomerne lepšie, ako bársakému inému pahltnému plazovi či obojživelníkovi a zo svojej potravy získal viac energie. Naše ľudské tri typy zubov máme práve vďaka tomu, že sa Dimetrodonovi dobre vyplatilo mať typy aspoň dva.

Vo svojej dobe bol Dimetrodon vrcholovým predátorom práve pre to, čo je všetkým nám, cicavcom, vlastné – bol geekom prvohôr.

Bol to grandiózny, a predsa iba začiatok permskej nadvlády cicavcovitých plazov. Nabudúce si budeme rozprávať o najväčších zlobách vrchného permu – Therapsidoch – a o tom, aký smutný koniec ich postihol.