Každý už zažil pocit osamelosti. Keď netrvá dlho, neškodí a môže byť stimulujúci. V prípade dlhodobej osamelosti, či už vynútenej, alebo programovej, sa začne organizmus vrátane mozgu meniť k horšiemu.
Osamelí ľudia sa dožívajú nižšieho veku. Musia sa taktiež vyrovnať so zvýšeným rizikom zdravotných problémov vrátane infekcií, ochorení srdca a depresií.
Analýza 148 štúdií publikovaných v júli 2010 v PLoS Medicine ukázala, že sociálna izolácia zvyšuje riziko smrti približne rovnako ako fajčenie a viac než nedostatok pohybu alebo obezita.
Duch verzus telo
John Cacioppo, sociálny psychológ z Chicagskej univerzity v Illinois, študuje biologické efekty osamelosti. V nedávnych prácach spolu so svojím tímom ukázal, že chronicky osamelým ľuďom horšie funguje kardiovaskulárny, imunitný aj nervový systém.
Štúdium zložitého fenoménu osamelosti obohatil o poznatok, že škodlivý nie je ani tak objektívne obmedzený rozsah sociálnych kontaktov, ako skôr subjektívny pocit osamotenosti, ktorým človek trpí alebo si ho vsugeruje.
Môžete teda mať dosť známych a možno aj niekoľko dobrých priateľov, no aj tak sa cítite vylúčení zo spoločnosti alebo zo skupiny, kam ste predpokladali, že patríte.
Toto je dôležitý rozdiel, ktorý mnohé predchádzajúce štúdie ignorovali, povedal Daniel Russell, psychológ z Iowskej štátnej univerzity v Amese. „Niektorí ľudia sú sociálne izolovaní a necítia sa osamotení. Naopak, niektorí ľudia sú osamotení aj vtedy, ak majú množstvo sociálnych kontaktov."
Cacioppo to zhrnul: „Osamelosť je niečo iné, než si ľudia myslia, a má oveľa závažnejšie následky, než sa ľudia nazdávajú."
Kolegovia ho oceňujú za to, že vytvoril obdivuhodnú sieť spolupracovníkov spomedzi výskumníkov v iných disciplínach a vytvoril novú vedu, ktorá predtým na vedeckej mape nebola. Učí nás rozmýšľať o biológii medziľudských vzťahov inak než predtým.
Cacioppo sa osamotenosťou nezaoberal vždy. V 80. a 90. rokoch uplynulého storočia sa stal známym vďaka veľmi starostlivo urobenej štúdii, ktorá sledovala rôzne aspekty emócií a poznania.
Neskôr založil sociálnu neurovedu, ktorá sa snaží pochopiť úlohu mozgu v sociálnom správaní. V decembri 2010 ho kolegovia zvolili za prezidenta novoutvorenej Spoločnosti sociálnej neurovedy.
Nový začiatok
Zlomom bol okamih, keď si v roku 1988 prečítal štúdiu v Science, ktorá predpokladala, že sociálna izolovanosť zvyšuje úmrtnosť. Bola to vtedy novinka, ktorá Cacioppa inšpirovala, aby zmenil výskumné zameranie.
Odvtedy už potvrdilo mnoho štúdií, že ľudia postrádajúci normálne sociálne vzťahy sú náchylnejší na množstvo chorôb. Štúdie však ponechávali bokom otázku mechanizmu, ktorý tu pôsobí, ako aj problém, aké zložky sociálnej izolácie sú za to zodpovedné. Začal sa týmito otázkami zaoberať.
Vyspovedal tisícky študentov z Ohijskej štátnej univerzity v meste Columbus, kde vtedy pôsobil, a pokračoval fyziologickým a psychologickým testovaním v laboratóriu. Za uplynulých desať rokov prešli jeho laboratóriom stovky obyvateľov Chicaga. Spolupracoval tiež s mnohými ďalšími psychológmi.
Táto práca ho presvedčila, že osamotenosť je zdravotným rizikom sama osebe, odhliadnuc od depresií alebo stresu, ktoré ju často sprevádzajú.
Stupnica osamotenosti
Ešte ako postgraduálny študent na UCLA (Kalifornská univerzita v Los Angeles) pomáhal Russell Cacioppovi vytvárať stupnicu osamelosti, ktorá sa teraz používa vo väčšine výskumov.
Základom sú dotazníky, ktoré sa pokúšajú zistiť, ako ľudia vnímajú svoju sociálnu situáciu, kedy pociťujú nedostatok spoločnosti alebo kedy majú pocit, že sa nemajú s kým porozprávať, či sa cítia rozladení svojím okolím.
Ak ľudia dosiahnu v dotazníku vysoké skóre, čiže cítia sa veľmi osamelí, môžu sa u nich prejaviť fyziologické zmeny spojené s uvedením tela do „bojovej pohotovosti".
Ako ukázal Cacioppo so svojím tímom, osamoteným ľuďom sa to stáva častejšie. Začínajú trpieť chronicky zvýšeným krvným tlakom so všetkými rizikami, ktoré k tomu patria, ako je rýchlejšie opotrebovanie srdca a celého cievneho systému.
„To bol prelomový výskum, ktorý pritiahol ďalších výskumníkov, zaoberajúcich sa biologickými efektmi osamotenosti," povedal Chris Segrin z Arizonskej univerzity v Tuscone.
Keďže osamotení ľudia majú celkovo zvýšené ukazovatele stresu, pociťujú väčší nepokoj aj v situáciách, ktoré iní ľudia za stresové nepovažujú, napríklad pri verejných vystúpeniach.
Zdá sa, že osamotenosť akoby pripravovala človeka na nejaké hroziace nebezpečenstvo. Podľa Cacioppa to dáva evolučný zmysel. Ak sa ocitol v izolácii človek žijúci v malej skupine, znamenalo to prerušenie ochrany skupiny, čo ohrozovalo možnosti preniesť svoje gény do ďalšej generácie.
Fyziologické zmeny a stres, ktoré osamotenosť sprevádzajú, sú varovaním, že väzba jedinca ku skupine je príliš slabá. „Tento varovný signál nás motivuje na zmenu nášho správania spôsobom, ktorý prospieva nášmu genetickému prežitiu," vysvetlil Cacioppo.
Z tohto hľadiska je osamotenosť dvojsečnou zbraňou. Ako krátkodobá skúsenosť človeku ukazuje nevyhnutnosť adaptácie, no ak začne byť chronická, stáva sa nebezpečnou.
Trpí aj imunita
Cacioppo a jeho tím našli taktiež dôkazy, že osamotenosť nedobre vplýva na schopnosť imunitného systému chrániť organizmus. Zistili, že osamotení ľudia mali v porovnaní s kontrolnou skupinou zmenenú aktivitu niekoľkých génov.
Zvýšila sa aktivita tých génov, ktoré aktivujú signálnu molekulu, podporujúcu zápal. Naopak, aktivita génov, ktoré majú za úlohu rozvoj zápalu brzdiť, sa znížila. Súčasne vedci zaznamenali nižšiu aktivitu génov, ktoré pomáhajú organizmus chrániť pred vírusmi.
To súhlasí s epidemiologickými štúdiami o tom, že sociálne izolovaných ľudí viac ohrozujú vírusy počnúc bežným prechladnutím až k obávanému HIV a srdcovo-cievnym chorobám, spájaným so zvýšenou tvorbou zápalov.
Samozrejme, neznamená to, že ak pociťujeme chvíľkovú osamotenosť alebo to, čo ľudovo nazývame „depka", keď sa nám prestane v niečom dariť, vyvedie to náš imunitný systém z rytmu. Aby prebehli zmeny v aktivite génov, ich nositeľ musí byť vytrvalý a presvedčený samotár.
Ďalšou nepríjemnou črtou osamelosti je, že bráni ľuďom v tom, aby si „dobili batérie" pri odpočinku a spánku.
Štúdia z marca 2010 ukázala, že aj keď osamelí ľudia spali rovnako dlho ako ostatní, cítili sa nasledujúci deň menej odpočinutí. Iná štúdia ukázala, že ich organizmus dosahuje nižšie uspokojenie aj z relaxačných aktivít.
Zmätený mozog
Cacioppo a ďalší vedci po ňom ukázali, že osamelí ľudia majú tendenciu hodnotiť svoje vlastné sociálne kontakty negatívnejšie a formujú si horšie dojmy o ľuďoch, s ktorými sa stretnú.
Ako sa to odráža v mozgu? V roku 2008 použili Cacioppo a jeho tím funkčnú magnetickú rezonanciu, ktorá umožňuje zobraziť metabolickú aktivitu mozgu.
Skúmali 23 vysokoškoláčok z Chicagskej univerzity, ktorým ukazovali obrázky smejúcich sa ľudí. Tie, ktoré sa prezentovali ako osamelejšie, mali nižšiu aktivitu v tej časti mozgu, ktorá je spojená s odmenou.
V inej štúdii dávali vedci ľuďom Stroopov test, ktorý zisťuje, ako človek dokáže odolať stereotypom.
Na obrazovke bežia slová napísané rôznymi farbami, a človek musí čo najrýchlejšie povedať, akú farbu slovo má bez ohľadu na jeho význam (takže ak je slovo modrá napísané zelenou farbou, správna odpoveď znie: zelená).
V teste sa ukázalo, že keď osamelí ľudia uvideli slová, ktoré pripomínali negatívne sociálne vzťahy, napríklad „izolovaný" alebo „odmietnuť", potrebovali o zlomok sekundy viac, aby správne označili farbu, ktorou je slovo napísané. Pri iných slovách, ktoré tento náboj nemali, reagovali rovnako rýchlo ako ostatní.
Podľa Cacioppa tieto dosiaľ nepublikované výsledky znamenajú, že osamelí ľudia venujú zvýšenú pozornosť záporným sociálnym podnetom. Ich mozog je v neustálej pohotovosti, aby odhalil hrozby prameniace zo spoločenských kontaktov.
Zdroj: časopis Science