Prečo človek starne? A ako starnú bunky, čo starnutie riadi a ako to môžeme využiť pri liečbe rakoviny? Aj to sú otázky, ktorými sa zaoberajú biológovia Ľubomír Tomáška a Jozef Nosek.
Živé organizmy by mohli žiť večne. Dá sa to predstaviť. Stačí „len", aby sa ich bunky donekonečna obnovovali. Stačí „len", aby sa množili a pritom nestarli.
Čo však pekne znie, je v skutočnom svete oveľa zložitejšie. Keďže elixír života alchymisti ani vedci dodnes nenašli - a nenašla ho ani sama príroda - niekde musí byť problém.
Tým problémom je samotné delenie buniek a riziká, ktoré so sebou prináša. V priebehu evolúcie sa objavili spôsoby, ako riziká minimalizovať, ako sa vyhnúť rôznym poruchám, anomáliám a výstrelkom, ktoré by mohli napokon ohroziť celý organizmus.
Ako celý tento systém funguje a ako by ho človek mohol využiť, zisťujú aj pomocou kvasiniek biológovia Jozef Nosek a Ľubomír Tomáška z Prírodovedeckej fakulty UK.
Skracovanie a starnutie
V neprehľadnom labyrinte chodieb a chodbičiek smerujeme kdesi do útrob fakulty a po chvíľke vzdávame snahu zapamätať si, kde sa práve nachádzame. Končíme v laboratóriu plnom študentov, z ktorých vyrastá nová generácia vedcov.
Trochu nečakane sa stávame svedkami jedného zo spôsobov, ako sa robí veda u nás. V hrkaní rôznych kadičiek a cinkotaní nástrojov nám dvaja vedci začínajú rozprávať príbeh o kvasinkách, ktoré môžu pomôcť človeku v boji proti rakovine či ďalším chorobám.
Ale aj pochopiť, ako i prečo vlastne bunky starnú a čo sa s tým dá urobiť.
„Zaoberáme sa biológiou bunky," hovorí Tomáška a pokračuje, že predmetom ich záujmu sú najmä chromozómy. „To je kus DNA, ktorý sa typicky nachádza v jadre bunky. Každý chromozóm má dva konce, pričom každý z nich predstavuje pre bunku zásadný problém."
Pri každom delení bunky sa koniec chromozómu, takzvaná teloméra, o krátky úsek skracuje. Čím viac bunka absolvuje delení, tým má kratšie teloméry, čo je jeden z prejavov starnutia.
Skracovaniu v niektorých bunkách bráni, a teda aj starnutie riadi zvláštny enzým, telomeráza. Za jeho objav dostali vedci Elizabeth Blackburnová, Carol Greiderová a Jack Szostak v roku 2009 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.
Aj dvojica slovenských biológov skúma, ako bunka bojuje so starnutím a ako riadi kopírovanie koncov svojich chromozómov. „Nezaujíma nás len, ako sa tento problém rieši," hovorí Nosek „ale aj to, ako vlastne tieto riešenia vznikli počas evolúcie."
Teloméry totiž nie sú len v jadrách eukaryotických buniek, ako sú ľudské bunky. Nachádzajú sa aj u vírusov, baktérií či, a to vedcov zaujíma obzvlášť, v mitochondriách niektorých druhov kvasiniek.
Mitochondrie sú typické súčiastky eukaryotických buniek, ktoré vznikli symbiózou jednoduchších typov buniek. Sú to akési bunkové kontinenty, ktoré sú pozostatkom pôvodných symbiontov.
„Hypotéz, prečo k tejto symbióze došlo, je veľmi veľa," vysvetľuje Nosek. „Jedna vraví, že to bolo vhodné pre oboch - aj pre partnera, ktorý dnes reprezentuje jadrový genóm eukaryotickej bunky, aj pre toho, ktorý reprezentuje mitochondriálny genóm."