Život sa skladá z krátkych časových úsekov, existenciu ktorých si uvedomíme až pomocou vedy.
Bolo to takmer ako detektívka, zápletka ktorej sa začala odvíjať už dávnejšie, na letnej olympiáde v roku 2008 v Pekingu. Britská psychologička Emese Nagyová zo škótskej University of Dundee sa pozerala v televízii na svoje obľúbené gymnastické disciplíny.
Nemohli jej uniknúť časté okamihy nadšenia, vyjadrované vášnivým objatím. Odohrávali sa po výbornom výkone jednotlivca či úspechu celého kolektívu.
Nagyová, ktorá vo vedeckom „civile" študuje vrodenú schopnosť socializácie u novorodencov, si tentoraz uvedomila, že aj dospelí športovci sa na seba čímsi veľmi podobajú. Nielen otvorenými emóciami, pomocou ktorých pri objatiach vyjadrovali veľkú radosť, ale aj dĺžkou prejavu svojho momentálneho šťastia.
Britskej psychologičke napadlo, že by sa mohla pokúsiť o zmeranie priemernej dĺžky objatí, ktoré v Pekingu demonštrovali najúspešnejší športovci planéty.
Čo ukázala analýza 188 objatí
Nagyová pozbierala a zanalyzovala údaje z 21 druhov najrôznejších športov vrátane tých menej populárnych: bedmintonu, plávania alebo zápasov vo voľnom štýle. Zhromaždila zábery zo 188 objatí medzi atlétmi 32 krajín, ich trénermi, spoluhráčmi alebo súpermi.
Rozoberala ich okamih za okamihom. Vyšlo najavo, že objatia, ktoré boli prejavom vrcholného šťastia, trvali v priemere tri sekundy. Pritom vôbec nezáležalo na tom, či sa objímali muži, alebo ženy, dôležitá nebola ani národnosť objímajúcich sa športovcov, ani disciplína, v ktorej práve dosiahli historický úspech.
Dĺžka objatia sa menila iba vplyvom sociálnej blízkosti tých, čo sa objímali: so svojimi trénermi sa úspešní športovci objímali o niečo dlhšie než so spoluhráčmi alebo s tímovými kolegami.
Logicky najkratšie objatie Nagyová zaznamenala pri objatiach so súpermi. Ako keby si mozog predsa len dodatočne uvedomil: pozor, tento človek nie je tak úplne tvojím priateľom.
Vyvstala otázka, či mohol vzniknúť trojsekundový priemer toľkých objatí úplnou náhodou. Sotva. Olympionici predsa nie sú ani pri svojich najemotívnejších prejavoch výnimkou. Od „normálnych" ľudí sa líšia iba tým, že dokážu venovať roky času jedinej činnosti, a ak majú dostatok talentu, šťastia a výdrže, dosiahnu v nej vrchol.
Zrejme preto až tak neprekvapí, že veľa iných udalostí, ktoré prežívame a ktoré so športom vôbec nesúvisia, sa zmestí do rovnako veľkého (alebo skôr malého) časového okienka. Krátke zamávanie na dlhú rozlúčku, opakujúci sa hudobný motív, povzdych nad márnosťou sveta alebo novorodenecký pokus gestikulovať a rozprávať - to všetko prebieha v rámci takmer až magických trojsekundových intervalov.
Tu a teraz
Tri sekundy platia aj pre zvláštny zážitok déjá vu (toto už som musel kedysi raz zažiť) alebo pre odlišný, no zrejme rovnako záhadný zážitok nazývaný „tu a teraz", čiže opakujúci sa moment, keď si naliehavo uvedomíme sami seba a okolitý svet. Ešte aj uvedomenie si tohto trojsekundového intervalu trvá v priemere tri sekundy.
A možno predpokladať, že aj moment, keď si Nagyová v roku 2008 pri televízore uvedomila, o čom by mohla byť jej ďalšia vedecká práca, trval tiež približne tri sekundy.
Okrem toho sa pravidlom troch sekúnd riadia aj niektoré základné fyziologické procesy, napríklad cyklus uvoľneného dýchania alebo mnohé prejavy aktivity nervového systému.
Už v roku 1911, teda pred rovnými sto rokmi, vedci prvý raz zaznamenali, že mnohé naše aktivity prebiehajú v blokoch, ktoré sú v priemere približne rovnako dlhé.
Pričom nejde o zvláštnu vlastnosť niektorých ľudí, ale o všeobecný jav, nehľadiac na všemožné rozdiely, ktoré sa často označujú ako kultúrne, sociálne, inteligenčné alebo charakterové.
Čo znamená, že túto vlastnosť v sebe musel mať naprogramovanú už prvý Homo sapiens, a zrejme aj jeho dávni predkovia, pretože schopnosť vnímať svet v trojsekundových intervaloch sa prejavuje taktiež u iných cicavcov, dokonca pri vtákoch.
Ukázal to výskum z roku 1994, objektmi ktorého boli zvieratá žijúce v zoo vrátane žiráf a ich príbuzných okapií, medvedíkov čistotných, pánd, srnčej zveri alebo kengúr.
Vedci, ktorí si všímali, ako dlho u nich trvajú všetky zvyčajné reakcie, pohyby a fyziologické pochody počnúc žuvaním potravy a končiac vyprázdňovaním, sa v priemere dopracovali opäť k trom sekundám.
Aké je to vo dvojici
Väčšina predchádzajúcich výskumov, zaoberajúcich sa trojsekundovými prejavmi aktivity nášho organizmu, sa uskutočnila na jednotlivcoch. Vďaka športovému súpereniu a objatiam na vrcholnej úrovni sa naskytla zaujímavá možnosť preskúmať jednu spoločnú činnosť, ktorej sa venujú naraz dvaja alebo aj viacerí ľudia.
Výskum Nagyovej založený na dĺžke objatí publikoval odborný časopis Journal of Ethology, čím uznal, že ide o skutočný vedecký problém.
Aj keď by to na prvý pohľad nemuselo takto vyzerať. Človek si dokáže iba ťažko vysvetliť, prečo práve tri sekundy sú prirodzeným rytmom, v rámci ktorého funguje nielen náš organizmus, aby vedel skonzumovať a stráviť potravu, ale aj naša nervová sústava, aby vedela zanalyzovať a stráviť daný okamih.
Je to skutočne zvláštne, ale má to svoju logiku.
Jedným z vedcov, ktorý sa podieľal na výskume správania a fyziologických prejavov zvierat v roku 1994, je neuroetológ Geoffrey Gerstner z Michiganskej univerzity v Ann Arbore (etológia je vedná oblasť, ktorá sa zaoberá správaním zvierat; jej zakladateľom a súčasne najvýraznejším predstaviteľom bol Rakúšan Konrad Lorenz).
Načasovanie ľudského ducha
„Trojsekundový rytmus leží v základe biologického a sociálneho rozvoja človeka," povedal Gerstner. „Keby sa napríklad prirodzený rytmus skladal z úsekov dlhých iba desať milisekúnd, mohli by sme rádovo rýchlejšie reagovať na všetko, čo sa okolo nás deje.
Napríklad z guliek by sme nemali väčší strach ako máme teraz z lopty, ktorá letí smerom k nám. Naopak, keby tieto intervaly trvali minútu, vo svete by sa odohralo ohromné množstvo vecí, na ktoré by sme jednoducho nemali šancu reagovať."
Britský psychobiológ Colwyn Trevarthen z Edinburskej univerzity si však nemyslí, že by sme prechádzali životom iba vďaka vnímaniu skutočnosti cez sériu krátkych obrázkov.
Na pozadí rytmu troch sekúnd, ktorý môže byť pre činnosť vedomia skutočne základným intervalom, prejavuje náš organizmus množstvo iných aktivít vrátane niektorých reflexov, ktoré prebehnú za zlomky sekundy.
S ich pomocou je naše vnímanie času pružnejšie, než by bolo iba v prípade nudného trojsekundového metronómu.
„To, o čom hovoríme, nie je ani strnulé, ani automatické. Hovoríme o niečom prispôsobivom a vysoko expresívnom," povedal Trevarthen pre ScienceNOW. „Je to biologické. Je to duševné. Je to duchovné. Je to načasovanie ľudského ducha."